Prvá pomoc

Poskytnutie prvej pomoci zvieraťu rozhodne nie je jednoduchá záležitosť a vyžaduje ako teoretické, tak praktické zručnosti. Pokiaľ nie je možné, aby poskytol adekvátnu prvú pomoc poranenému alebo chorému zvieraťu veterinárny lekár, je potrebné, aby zakročil majiteľ zvieraťa, prípadne iná osoba. Keďže téma poskytnutia prvej pomoci je natoľko rozsiahla, že sa o nej píšu knihy, v nasledujúcom článku si predstavíme úplne základy, ktoré by mal ovládať každý majiteľ psa alebo mačky.

Pokiaľ sa ocitneme v situácii, kde dôjde k zraneniu zvieraťa, pred samotným ošetrením pacienta je potrebné dodržať niekoľko dôležitých zásad. Naša bezpečnosť je vždy na prvom mieste. V každej situácii preto dbáme najmä na prevenciu ďalšieho zranenia ako u nášho pacienta, tak aj u seba. Napríklad, pokiaľ sa stala autonehoda, je potrebné najprv zastaviť premávku, a pokiaľ vidíme voľne sa pohybujúce zvieratá, zaistiť ich na vôdzke. Následne sa oboznámime s pacientom. Pokiaľ sa jedná o naše vlastné zviera, poznáme jeho povahu, vek a zdravotný stav pred úrazom, situácia môže byť skomplikovaná naším psychickým stavom. Prirodzene sa jedná o veľmi stresovú situáciu, ale napriek tomu je potrebné konať s rozvahou. Unáhlené rozhodnutia môžu spôsobiť viac škody ako úžitku. Pokiaľ sa necítime dostatočne sebavedomo na poskytnutie prvej pomoci, požiadame o pomoc ďalšiu osobu. Ako pozorovateľ môžeme využiť situáciu na zavolanie veterinárnemu lekárovi, ktorý nás bude navigovať v ďalšom postupe.

V ideálnej situácii poskytnutia prvej pomoci by sme mali poruke psiu lekárničku. Keďže ideálna situácia sa väčšinou odohráva iba v knihe, v praxi si postačíme aj s autolekárničkou alebo domácou lekárničkou. V teréne je často nutné improvizovať. Čo by ale mala obsahovať ideálna psia lekárnička? Do základnej výbavy rozhodne patrí obväzový materiál, sterilné gázy, nožnice, pinzeta, teplomer, baterka, jednorazové rukavice, fyziologický roztok, jednorazová striekačka, dezinfekčný roztok (napr. Betadine), a záchranárska fólia. Týmito pomôckami si pomôžeme pri vyšetrení zvieraťa, ošetrení rán, výplachu rán a očí, krvácaní či podchladení. V neposlednej rade je dôležité mať poruke vždy telefónne číslo nielen nášho veterinára, ale taktiež veterinárnej pohotovosti, v prípade, že náš veterinár pohotovosť nevykonáva. Taktiež je dobré mať kontakt na taxislužbu ochotnú previezť poranené zviera, pokiaľ nemáme k dispozícii vlastné auto.

Pred poskytnutím ošetrenia musíme byť oboznámení so zdravotným stavom pacienta. Máme na pamäti, že zranené zviera je väčšinou v šoku, môže mať bolesti a môže sa chovať nevyspytateľne. Aj naše vlastné zviera nám môže v takejto situácii ublížiť. Preto u psa, pokiaľ je pri vedomí, nezvracia, nemá problémy s dýchaním alebo sa nejedná o brachycefalické plemeno (so skrátenou lebkou), je potrebné založiť náhubok. Pokiaľ náhubok nemáme, pomocou obväzu alebo inej šnúry ľahko zhotovíme improvizovaný náhubok, ako je znázornené na obrázku.

Pri prvom vyšetrení zvieraťa postupujeme podľa systému ABC. Jedná sa o prvé písmená z anglických slov pre dýchacie cesty (Airways), dýchanie (Breathing), a krvný obeh (Circulation). Zjednodušene povedané, zaisťujeme, aby u pacienta fungovali najdôležitejšie životné funkcie. Pokiaľ zistíme, že je srdcová a dychová činnosť zastavená, musíme zahájiť resuscitačný protokol. Dýchaciu funkciu overíme pozorovaním, prípadne priložením ruky na hrudník – overujeme dýchacie pohyby. Srdce nemusíme cítiť pri jeho slabej funkcii alebo u obéznych zvierat, preto overujeme pulz, postup je uvedený nižšie. Na úplné overenie kardiopulmonálnej zástavy zasvietime do očí baterkou – pokiaľ sú zreničky rozšírené a nereagujú na svetlo, zahájime resuscitáciu.

Pred poskytnutím umelého dýchania je nutné overiť, že sú priechodné dýchacie cesty. Otvoríme ústnu dutinu, ktorú dôkladne prehliadneme, môžeme si pomôcť baterkou a rukou. Ruku do úst nikdy nevkladáme zvieraťu pri vedomí! Pokiaľ sú cesty priechodné, umelé dýchanie zahájime priložením úst okolo oboch nozdier. Je dôležité, aby zostala zatvorená ústna dutina. Objem vdýchnutého vzduchu musí byť primeraný veľkosti pacienta. Ideálny počet dychov je 15 za minútu.

Masáž srdca musí byť prevádzaná v bočnej polohe a na tvrdej podložke, aby bol dostatočný protitlak. U mačky a malého psa jednu ruku, u veľkého psa obe ruky priložíme na hrudník za oblasť lakťa a vykonávame 80-120 úderov za minútu. Pri striedaní masáže s dýchaním je vhodné vykonať 15 stlačení hrudníka a nasledovať 2 dychmi.  

Pokiaľ je náš pacient pri vedomí a dýchacia aj srdcová frekvencia je zachovaná, pre získanie ďalších informácií musíme previesť základné vyšetrenie. To zahŕňa vyšetrenie vedomia, slizníc, pulzu, dýchania, telesnej teploty, kožnej elasticity a vonkajších poranení. Vyšetrenie zvieraťa prevádzame vždy čo najmenej stresujúco, pohyby musia byť pomalé a po celú dobu vyšetrovania je vhodné vľúdne a tiché prihováranie sa.

Zvieratá majú prirodzene ružovú farbu slizníc. Farbu skontrolujeme pohľadom na ďasná a pysk, v prípade, že naše zviera má pigmentovanú sliznicu, tak na očnej spojivke. Pokiaľ je sliznica príliš bledá, môže sa jednať o šok, dehydratáciu, krvácanie alebo iné vážne poruchy zdravotného stavu. Pokiaľ je sliznica namodralá, jedná sa o akútny stav nedostatku kyslíka, keď sa zviera dusí. Tmavočervené sliznice pozorujeme pri prehriatí organizmu. Pri všetkých abnormálnych nálezoch je potrebné čo najskôr vyhľadať veterinárnu pomoc.

Normálna farba sliznice, anemická farba (bledá), hyperemická farba (červená), cyanotická farba (namodralá)

Meranie pulzu prevádzame na stehnovej tepne. Nachádza sa z vnútornej strany stehna, približne v strede v žliabku medzi svalmi. Meranie prevádzame ukazovákom a prostredníkom, pretože pri meraní palcom môžeme cítiť vlastný pulz. Jedná sa o úkon vyžadujúci veľa cviku. Pulz má byť silný, pravidelný, vo frekvencii 60-140/min u psa, 140-200/min u mačky. Čím je menšie zviera, tým rýchlejšia frekvencia je pre neho prirodzená. Telesná teplota psa a mačky by nemala presiahnuť 39°C a nemala by klesnúť pod 37,5°C.

Pre ošetrenie zvieraťa, a niekedy aj pre vyšetrenie je vhodné, aby nám ho niekto pridržal. Fixácia psa je možná v jednej alebo dvoch osobách, mačku musia fixovať vždy dvaja ľudia. Pri fixácii psa v jednej osobe je možná poloha v sede alebo v ľahu, ako je znázornené na obrázku. Pri fixácii v ľahu je u psa aj mačky dôležité držať pevne najmä končatiny na tej strane, na ktorej zviera leží – sú to totiž tie končatiny, o ktoré sa snaží zviera odraziť pri vstávaní. Pri fixácii extrémne vrtkého psa alebo mačky v bočnej polohe jeden človek drží hlavu a hrudné končatiny, a druhý drží panvové končatiny.

‍

Keď sme oboznámení so stavom zvieraťa, pristúpime k ošetreniu. Keďže každá situácia je unikátna, nedá sa zhotoviť návod na jednotný postup. Pokúsime sa teda priblížiť si najčastejšie typy ošetrení, ktoré môže byť potrebné poskytnúť.

Rany sú jedným z najčastejších zranení, s ktorými sa vo veterinárnej praxi stretávame. V zásade platí, že každú ranu sa snažíme držať čistú a vlhkú. Je potrebné zabrániť ďalšiemu znečisťovaniu rany, preto je potrebné každú ranu chrániť. Ideálne je špeciálne krytie na rany, ktoré sa nachádza vo väčšine lekárničiek, je nepriľnavé a sterilné. Pokiaľ ho nemáme k dispozícii, vhodné je použiť sterilnú gázu, ideálne namočenú fyziologickým roztokom, aby ostala rana vlhká a gáza sa nelepila. Pokiaľ sú k dispozícii, použijeme aj jednorazové rukavice. Pred infekciou chránime nielen pacienta, ale aj seba.

‍

Ranu môžeme následne ďalej ochrániť založením bandáže. Najčastejšie sa obväzujú končatiny, bandáže trupu sú náročnejšie na zhotovenie a často sa skĺzavajú. Pri bandážach je potrebné zakladať 3 vrstvy: krytie rany, následne vrstva vaty, ktorá slúži na satie sekrétu a krvi z rany, a posledná vrstva je založenie obväzu. Pri zakladaní bandáže na končatinu postupujeme vždy po jednotlivých vrstvách a vždy od koncovej časti končatiny smerom k trupu. Takýto smer je dôležitý, aby nedošlo k zastaveniu prívodu krvi do končatiny. Vrstvu vaty a obväzu prekrývame po 2/3. Je potrebná primeraná sila na stiahnutie obväzu. Vždy kontrolujeme prsty končatiny, či nedochádza k opuchu, a či sú dostatočne teplé. Opuch a studené prsty znamenajú nedostatočné prekrvenie a bandáž je potrebné čo najskôr odstrániť. Pokiaľ je potrebné do bandáže zabaliť aj prsty, je potrebné vložiť kúsok vaty do každého medziprstového priestoru, aby sa zabránilo zapareniu a otlakom. Opuch a teplotu končatiny následne kontrolujeme z horného konca bandáže vložením prstu.

Pokiaľ je rana spôsobená predmetom, ktorý je stále v rane, neodstraňujeme ho. Obzvlášť nebezpečné sú veľké predmety, ktoré penetrujú (prepichujú) hrudnú alebo brušnú dutinu. Tieto veľké predmety často tlačia na veľké cievy a po ich odstránení dôjde k masívnemu krvácaniu. Predmety ponecháme v rane a čo najskôr prevezieme zviera k veterinárovi. Hryzné rany sú samostatná kategória. Vždy je potrebná návšteva veterinára, pretože každá hryzná rana je infikovaná a je potrebná celková liečba a ošetrenie rany.

S poraneniami priamo súvisí krvácanie. Rozlišujeme dva typy krvácania – krvácanie zo žily a krvácanie z tepny. Tepnové krvácanie je nebezpečnejšie a život ohrozujúce. Je veľmi prudké, často sa stáva, že krv z rany strieka, alebo vyteká paralelne s pulzom. V prípade krvácania je potrebné identifikovať miesto krvácania a aplikovať tlak – vytvoríme tlakový obväz alebo na miesto tlačíme rukou. Pokiaľ na tvorbu tlaku používame ruku, je vhodné nedotýkať sa priamo rany, ale použiť sterilné gázy. Založenie tlakového obväzu je znázornené na obrázku. Pokiaľ krv napriek obväzu presakuje, obväz neskladáme, ale založíme novú vrstvu. Postup opakujeme, až pokým nedôjde k zástave krvácania.

Ďalším častým, a často úplne zbytočným typom akútneho ohrozenia života, je prehriatie a úpal. V tomto prípade zdôrazním dôležitosť prevencie. Najčastejšie sa s prehriatím stretávame u psov ponechaných v teplých mesiacoch v aute, aj keď sa jedná len o veľmi krátku dobu. Nikdy nenechávame zviera v aute samé. Iné časté situácie prehriatia sú športové činnosti a výcvik psov v letných mesiacoch. Ako prevencia je vhodné zvoliť na šport a výcvik skoré ranné alebo neskoré večerné hodiny. Zviera musí mať k dispozícii vždy tieň a dostatok pitnej vody. Pokiaľ so zvieraťom trénujeme pravidelne, poznáme jeho chovanie a pozorne sledujeme každú zmenu.

Príznaky prehriatia sú silne červené sliznice, slintanie, pričom sliny sú husté a tmavé, výrazne zrýchlená srdcová a dychová frekvencia, zrýchlené, nepravidelné pulzy, zvracanie, neochota k pohybu, poruchy chôdze, poruchy vedomia, svalové zášklby, záchvaty, šok. Ako prvá pomoc je dôležité okamžité schladenie. Nikdy nepoužívame ľadovú vodu, ale iba studenú alebo vlažnú. Namáčame periférne časti tela – končatiny, slabiny, až následne trup. Do vody môžeme namočiť látku alebo uterák a zviera ňou zakryť. Zabezpečíme dostatočný príjem čerstvého vzduchu a zviera presunieme do chladnejšieho prostredia. Pokiaľ je zviera pri vedomí a nezvracia, ponúkame mu vodu – opäť vlažnú. Telesná teplota zvieraťa by nemala klesnúť pod 39°C, ideálne je dosiahnuť teplotu medzi 39°C  a 40 °C. Zviera by sa nemalo začať triasť. Keďže prehriatie pacienta vedie poruchám zrážania krvi a môže dôjsť k vnútornému krvácaniu, je potrebný okamžitý transport k veterinárovi.

Transport k veterinárovi je finálna časť poskytnutia prvej pomoci. Aj pokiaľ sa Vám zdá zviera po ošetrení v poriadku, vyšetrenie veterinárom je potrebné za každých okolností, bez ohľadu na situáciu, do ktorej ste boli nútení zasiahnuť.  Majte na pamäti, že poskytnutie prvej pomoci nie je náhrada za veterinárnu starostlivosť, ale môže Vášmu zvieraťu zachrániť život.

‍

_{Autor textu: MVDr.Andrea Kubovčíková, SIBRA-centrum veterinárnej medicíny}

_www.sibra.sk

‍