Kinesiotape vo veterinárnej medicíne
Kinesiotaping je terapeutická metóda, ktorá v posledných rokoch zažíva obrovskú popularitu. Farebné lepiace pásky si získali športovcov, lekárov, fyzioterapeutov, masérov i širokú verejnosť a tento fenomén zažíva neuveriteľný boom. Bolo teda iba otázkou času, kým prenikne i do veterinárnej medicíny.
Kinesiotaping využíva špeciálnu elastickú pásku, ktorá podľa spôsobu aplikácie na telo ovplyvňuje fyziologické funkcie pohybového aparátu. Metóda bola vyvinutá v 70tych -80tych rokoch japonským chiropraktikom Kenzo Kaseom a jej prvotné využitie bolo v oblasti športu. Fakt, že táto metóda funguje a prináša výsledky potvrdzuje i skutočnosť, že niektoré športové asociácie zakázali použitie tapu na pretekoch, vychádzajúc zo skutočnosti, že tape pozitívne ovplyvňuje výkon športovca a jedná sa teda o doping. Týka sa to najmä plávania a športovej streľby. Populárna páska však postupne prenikla do medicíny a dnes je až 85% využitia u pacientov, a teda mimo športovú oblasť.
Zázračná páska
Občas sa stretávame s mylným názorom, že efekt spočíva v napustení tapu liečivom, ktoré po aplikácii preniká do organizmu, prípadne, že farebná varianta pásky značí odlišné terapeutické vlastnosti, napr. že modrá je chladivá alebo červená hrejivá. Nie je tomu tak. Samozrejme, na trhu je veľké množstvo rôznych výrobcov a produktov, ktoré sa líšia kvalitou, avšak ak hovoríme o tapoch, s ktorými pracujú profesionáli, všetky sú v zásade z obdobného materiálu. Nosným materiálom je 100% bavlna, ktorá obklopuje veľmi jemné polyuretánové vlákna. Práve tieto sú nositeľom elastických vlastnosti pásky. Priľnavosť k pokožke umožňuje zdravotne nezávadné lepidlo z lekárskej živice, ktoré sa aktivuje teplom. Pri aplikácii postačuje teplo, ktoré vzniká trením rukami terapeuta pri nalepení. Keďže páska neobsahuje latex a i lepidlo prichádzajúce do styku s pokožkou je prírodné, pravdepodobnosť vzniku alergickej reakcie je minimálna i u veľmi citlivých jedincov. V prípade obáv je možné vykonať alergický test nalepením malého kúsku pásky na pokožku a sledovať, či nevznikne nežiaduca reakcia.
A ako to celé funguje?
Tajomstvo efektu spočíva práve vo fyzikálnych vlastnostiach kinesio tapu. Elastická páska má nielen schopnosť sa natiahnúť (a to až na 140% svojej kľudovej dĺžky), ale po uvoľnení ťahu sa zmrští na pôvodný rozmer. V skratke kinesiotape ovplyvňuje kožu, fascie, cievny a lymfatický systém, svaly, šľachy a kĺby. Páska pôsobí na receptory v pokožke i hlbších štruktúrach a tým ovplyvňuje neurofyziologické funkcie. Stimuláciou receptorov príjma telo podnet a vytvára naň adekvátnu odpoveď v zmysle: akcia-reakcia.
Kľúčová je technika aplikácie a poloha ovplyvňovaného segmentu tela pri nej. I preto sú odborné znalosti nevyhnutné, ak má byť dosiahnutý požadovaný efekt. Veľká časť aplikácii sa lepí pri natiahnutí segmentu, čím dochádza k naptutiu kože, svalov a šliach. Následne po návrate časti tela do neutrálneho (východzieho) postavenia pozorujeme zmrštenie elastickej pásky do pôvodného rozmeru a tým i tzv. ,,zvrásnenie“ zahrnutých tkanív. Zvrásnenie kože po nalepení pásky umožňuje zväčšenie tzv. intersticiálneho priestoru (priestor medzi tkanivami), a tým sa znižuje tlak na receptory bolesti (analgetický efekt), zvyšuje sa odtok žilnej krvi a lymfy a urýchľuje sa vstrebanie opuchu, hematómu, odplavenie mediátorov zápalu a naopak zvýši sa prísun látok podporujúcich hojenie. Ďalej spôsob a smer nalepenia môže podľa potreby buď podporiť kontrakciu, alebo utlmiť určitý sval. Ďalšie využitia sú centrácia, stabilizácia kĺbu a zlepšenie kĺbnej biomechaniky, nikdy to však nie je pevná fixácia. Naopak tape nijako neobmedzuje prirodzený rozsah pohybu, pacient si neuvedomuje jeho prítomnosť, nosenie teda nie je nijako obťažujúce na rozdiel od niektorých ortéz, či iných pomôcok. Vlastnosťami môžeme pásku po nalepení prirovnať k druhej koži a štandardne do 2 hodín dochádza k návyku receptorov natoľko, že pacient prestáva jej prítomnosť vnímať.
Na čo všetko sa dá kinesiotape využiť?
Tlmenie bolestivých príznakov, zníženie opuchu a zlepšenie hojenia. U našich ortopedických pacientov využívame tape na pooperačné stavy, svalové a šlachové poranenia, postraumatické stavy obecne, poskytuje podporu po zložení ortézy a prechod z kľudového režimu do záťaže. Bohaté využitie má i u neurologických pacientov a zvieracích športovcov, najmä ako prevencia vzniku zranenia. Po nalepení je možné tape nosiť 1-5 dní, následne je vhodné ponechať aspoň 24hod pauzu, aby sa koža mohla zregenerovať a obnovila sa citlivosť receptorov. Podľa potreby je možné opakovať lepenie i po celý život.
Ako sa lepí tapovacia páska u zvierat?
Keďže naši domáci miláčikovia majú telo pokryté srsťou, je na mieste otázka, či je nutné psíka pred aplikáciou oholiť. Americkí veterinári a terapeuti venujúci sa rehabilitácii zvierat tvrdia, že pásku je možné nalepiť priamo na srsť i u dlhosrstých plemien a ťah zo srsti sa prenáša na kožu a ďalšie štruktúry bez zníženia efektu terapie. Hladkosrsté plemená údajne vôbec netreba strihať alebo holiť.
Podľa našich skúseností nie je toto tvrdenie úplne univerzálne a pre najlepší efekt terapie je na mieste srsť v mieste aplikácie ostrihať, prípadne skúsiť prvou aplikáciou ako dobre drží na konkrétnom type srsti a až podľa potreby upraviť strih. Najjednoduchšia je aplikácia u pooperačných pacientov, kde je srsť už oholená pre samotnú chirurgiu a väčšina majiteľov toleruje skrátenie i v čase rekonvalescencie. Limitujúci je i fakt ako psík pásku toleruje. Dovolím si tvrdiť, že pri nalepení na oholenú kožu dochádza k návyku povrchových receptorov kože a pacient úplne prestane vnímať, že má na sebe kinesiotape nalepený. Naopak pri nalepení na srsť dochádza k intenzívnejšiemu vnímaniu pásky ako cudzieho materiálu a nie práve flegmatický psík sa bude snažiť pásku odstrániť. Tu prichádza do úvahy skúsiť miesto oholiť a ak toto majiteľ odmietne, poslednou možnosťou je nasadenie ochranného goliera, aby psík na tape nedočiahol. Avšak i po vyčerpaní všetkých možností sa určite nájde zopár jedincov, ktorým proste aplikácia kinesiotapu nie je súdená a budeme u nich voliť iné rehabilitačné metódy.
Autor textu: MVDr. Bc. Veronika Čaklošová, odd.rehabilitácií a fyzioterapie SIBRA – centrum veterinárnej medicíny, www.sibra.sk